Podívajme sa na tú stranu prvú – na súťažné predstavenia. Amatérske divadelné súbory prišli zo všetkých kútov krajiny. Divadelnú hru s tematikou dedinského života predstavoval súbor Kisveréb z Cestíc, Nefisz zo Zemianskej Olče, aj súbor z Čečejoviec. Komedianti z Nány sa sústredili skôr na humorné malé príbehy s dedinskou tematikou. Ľudové tradície prezentovala skupina z Hrhova, ktorá predviedla svadobné zvyky. Trocha z iného hrnca bol súbor zo Somotoru, ktorý predstavil tradičnú dedinskú komunitu pri spoločnej práci spracovania kukurice. Ak by niekoho nudilo, že na javisku vidí stále dedinu, mohol zavítať do vidieckej kúrie, v ktorej sa krútil dej okolo bývalej a terajšej manželky veľmi nesympatického hlavného hrdinu v podaní umeleckého telesa z Vinice. Kto by žiadal ešte viac, mohol sa pokochať v pohľade na hotel Slnečnica, kde každého s každým stále zamieňali amatérski herci z Trhovej Hradskej. A komu by nevyhovovali ani tieto priestory, mohol sa trochu zašiť do života starého Žida v Budapešti vďaka súboru z Kráľovského Chlmca, alebo svoje chúťky mohol nájsť aj v absurdných situáciách Örkénya v podaní študentskej skupiny Novus Ortus z Dunajskej Stredy. Široká paleta, rozmanitosť, žánrová aj tematická, aj čo sa týka interpretácie diel a hereckého výkonu. Učiť sa však dá zo všetkého, nielen zo špičkových výkonov, ale aj z chýb ostatných a v každom predstavení sa našlo aj niekoľko jedinečných okamihov. Súbor z Nány priniesol nám napríklad nezabudnuteľné ružové „bombarďaky“ starej vidieckej ženy a dve živé sliepky navyše. Čečejovce ukázali, ako byť nenápadnou tichou príbuznou, ktorá celý čas v kúte trčí a predsa si ju nemožno nechať bez povšimnutia. Somotor vrátil starodávnu atmosféru dedinských kuchýň, kde si pletkychtivé ženičky navzájom vypomáhali pri rôznych domácich prácach. Hrhov zas pripomínal, aký neistý môže byť mladý ženích pri výbere svojej budúcej spomedzi ponúknutých príšer vrámci svadobných žartovačiek. A to sú len niektoré vytypované chvíľky ozajstného divadelného zážitku.

Takéto aj iné chvíľky vzrušenia vytypovala aj porota, druhá stránka našej krásnej farebnej festivalovej kocky. Boli to odborníci, ktorí majú vlastné skúsenosti s vedením amatérskeho súboru, alebo sú špičkoví profesionáli so značnou dávkou zhovievavosti a humoru, nepletú amatérov so školenými hercami a chcú pomáhať odbornými radami, vďaka ktorým sa títo oduševnelí javiskoví ľudia stávajú čoraz lepšími. Predseda poroty, András Pásztó, bývalý Košičan roky viedol amatérsky žiacky súbor IKSZ pri maďarskej priemyslovke, teraz žije a učí v Ostrihome. Medzi ďalších členov bol pozvaný z Maďarska režisér amatérskeho divadla Wataridori, Gábor Körömi a riaditeľ divadla Szkéné, János Regős. Domácich reprezentoval režisér Vladimír Sadílek a novinár Péter Havasi, ktorý má tiež bohaté skúsenosti s amatérskym divadlom aj s týmto festivalom, keďže sa každoročnej zúčastňuje výberových kôl festivalu a svojimi radami pomáha zlepšiť predstavenia. Porota radila aj teraz, niekedy bola ostrá, niekedy aj chválila, ale dialo sa to všetko bez urážok, bez nepríjemných chvíľ a zlých spomienok. Správala sa ako veľký brat k tomu maličkému, chránila, vychovávala, aj hrešila, ak bolo potrebné. Aby to prehnané nebolo, bola aj „opozičná“, tzv. spoločenská porota, z členov takých súborov, ktoré práve v tomto roku sa festivalu nezúčastnili, ale predtým už súťažili, alebo ako amatéri zápasia s tými istými problémami, ako terajší súťažiaci. Boli to Attila Forró, režisér z Kráľovej nad Váhom, Andrea Bodon, režisérka košickej študenstkej skupiny KGSzT a Katalin Petkovics, vedúca hosťujúceho súboru Akkord.

Popri napätej súťažnej atmosfére sa našli aj chvíle rozptylu. O to sa postarali hosťujúce súbory, ktoré svojimi výkonmi priniesli pozitívne aj negatívne príklady javiskového stvárnenia rôznych diel. Gymkáči z Moldavy nad Bodvou uviedli Škriatkoviny od Feldeka a Navrátila, ale bola to už len spomienka na bývalú slávu na Hviezdoslavovom Kubíne. Súbor Akkord z maďarskej Sajókazy priniesol muzikál Don Quijote, avšak v hudobno-tanečnom stvárnení ešte majú čo zlepšiť. Skupina z Békéšskej Čaby uviedla hru od Györgya Schwajdu Zázrak, ktorý bol nad sily tohto súboru. Divadlo És?! z Novej Stráže však zahral perfektnú komédiu na motívy Petőfiho epickej básne o dedinskom kováčovi a jeho nehynúcej láske. Tretia stránka našej kocky s rozmanitosťou výkonov, žánrov a tém.

Štvrtá stránka sú podujatia nedivadelného charakteru, ktoré spestrili tri dni festivalu. Tradične sa kládli vence pri soche Béniho Egressyho, ktorý istý čas bol učiteľom v Moldave, ale preslávil sa tým, že písal libretá pre skladateľa Ferenca Erkela, zhudobnil báseň Vörösmartyho Szózat, ktorý sa pokladá za druhú hymnu Maďarov a pri tom všetkom stihol byť aj hercom. Tradične sa otvorila aj výstava okrasných tekvíc v pivničných priestoroch moldavského kultúrneho domu s rôznymi humornými narážkami na tento symbol plodnosti. V prízemných priestoroch tej istej budovy sa mohol každý pokochať vo fotkách Attilu Gecseho, ktorý dodržujúc staré tradície vyrába z festivalu na festival nedigitalizované fotky o divadelných okamihoch a aj teraz vyfotil množstvo filmov pre dobro každého. K sprievodným podujatiam sa ráta aj slávnostné otvorenie a slávnostné odovzdávanie cien. Prvé sa spestrilo udelením ceny Károlya Micsa za životné dielo. Táto cena tentokrát poputovala k Ferdinandovi Pappovi, členovi súboru Bodrogközi Színjátszócsoport z Kráľovského Chlmca, za skvelé herecké výkony z minulých rokov, za organizovanie umeleckej činnosti aj za silu a ochotu udržať zvyk amatérskeho divadelníctva vo východných končinách krajiny. Odovzdávanie cien bolo spestrené vystúpením hudobnej skupiny Hornyákovcov, hudobno-recitačným pásmom divadla 8 KOR zo Sárospataku a buzitskou citarovou skupinou.

Toľkými rôznymi akciami by mohli byť popletení všetci účastníci festivalu. Aby sa to nestalo, o to sa postarala naša piata stránka kocky – festivalový časopis Hostina. Vyšla v troch číslach, farebne rozlíšených. To prvé, modré obsahovalo spomienky na otvárací ceremoniál, laudáciu Ferdinanda Pappa, „tekvicový“ príhovor na výstave okrasných tekvíc a niekoľko informácií o prvých účinkujúcich súboroch. To červené bolo plné prezentácií účinkujúcich a reflexií videných predstavení. To žlté, posledné číslo zas okrem niektorých ďalších súborov obsahovalo aj krátke interview s niektorými členmi poroty. Listinu ocenených vytlačili podľa miestnych zvykov zvlášť, až po odovzdávaní cien.

Napokon sme došli k poslednej stránke našej kocky, ktorá možno nebude až taká farebná, ale bez nej by stratili farbu všetky ostatné strany. Myslím tým organizátorov, najmä  Oblastný výbor Csemadoku Košice-okolie, s neúnavným vodcom Ferencom Bodom a jeho pomocníkmi, ktorí zabezpečili bezproblémový chod tohto podujatia. Za „nápĺň“, teda odbornú úroveň, zabezpečenie odbornej poroty, výber účinkujúcich zas vďačíme Jánosovi Juhászovi Dósovi a Petrovi Havasimu. Pri bežných organizátorských prácach desiaty festival si vyžiadal aj dačo navyše: zrodila sa útlučká knižka o prvých deviatich rokoch „divadlovania“, ktorá bola krstená štýlovo nie šampanským ale zrnkami okrasnej tekvice. A takáto zvrchlosť nie je zďaleka jediná v Moldave nad Bodvou a v Buzici, keď sa tam stretnú všetci tí zbláznení ľudia, ktorí sú vášnivo zamilovaní do amatérskeho divadla.

Zsuzsanna Kozsár

Javisko, 2009/1