V dnešnej dobe, keď radi vyplakávame nad tým, že mladých Maďarov na Slovensku nezaujíma ich identita a kultúra, ktorá by podržala ich národné vedomie, keď Csemadok a iné organizácie starnú, Celoslovenský divadelný festival Béniho Egressyho dokázal, že všetko je len otázkou práce a nadšenia. Kto by si bol pomyslel v roku 1999, keď pri svetle sviečok a v zimnej bunde bol odštartovaný festival, že po desiatich rokoch sa stane každoročne očakávanou udalosťou Maďarov žijúcich na Slovensku. „Moldava nad Bodvou, miesto, ktorého meno vždy keď počujem, neviditeľné slzy mi stekajú po tvári. Miesto, ktoré pre mňa má väčšiu hodnotu než luxusná dovolenka“, píše Bálint Khéli, osobnosť divadelníkov z Nány vo festivalových novinách Lakoma (Hostina).

Ale mohli by sme citovať aj Eda Minarika, vlastníka práčovne zo slávneho románu Ivána Mándyho, ktorý vytrvalo veril v to, že potrebuje tím. A tento tím pod vedením Františka Bodu vystavuje po dlhé roky aj svoju dušu pre tento festival a pre tých, čo každý rok v rastúcom počte očakávajú, aby sa mohli dostať do Moldavy nad Bodvou a do Buzice.

Tento rok publikum mohlo vidieť 14 predstavení (očakávajúc tiež festival), medzi ktorými bolo aj slovenské predstavenie (Nevrlé mrle z Košíc), a predstavenie Wataridoriho divadelnej skupiny z Budapešti, ktorí už vlastne na festival chodia ako domov.  Je pravdou, že len ako hostia, hoci skupina zložená z cezhraničných maďarských študentov by mohla vystúpiť aj v rámci súťaže. Tento rok priviezli svoje predstavenie v réžii Silvestra Holopa z Nesvád Shot, ktoré bolo inšpirované kultovým filmom Petra Zelenku Samotáři z roku 2000. Téma predstavenia je teraz aktuálnejšia: v tomto šialenom zhone kde a ako nájdeme svoje miesto vo svete? Podobnú tému rozoberá aj slovenské hosťujúce predstavenie, v ktorom mladý muž podá inzerát, aby si mohol nájsť partnerku. Košičania do predstavenia prepašovali aj maďarské texty, pozdravujúc tým svojich hostiteľov.

Súťažné predstavenia tento rok mali vysokú úroveň a pohybovali sa na širokej škále. Veru, porota nemala ľahkú úlohu, veď spomedzi predstavení sa našli až 3-4 adepti na hlavnú cenu.

Tradičné dedinské divadelníctvo a starších divadelníkov reprezentovali Nezábudka zo Somotoru a Čečejovský súbor tradícií. Tí prví predstavili dožinkové slávnosti, druhí zas vo svojom predstavení nám dovolili nahliadnuť do ich miestnej ambulancie. V oboch skupinách skvelo harmonizovala staršia generácia s mladšou.

Po niekoľkých rokoch odmlky pravé prekvapenie spôsobila spod Zobora divadelná skupina z Klasova Nový pohon, ktorá sa na festival nominovala s ľudovou hrou Gejzu Borku Zlatá reťaz. V tradičnom sedliackom prostredí odohrávajúci sa dej v pokojnej atmosfére a s nekonečne naivným šarmom nás mnohých očaril. Pravdepodobne takto mohli vyzerať ľudové hry prešpikované piesňami z 19. storočia. V predstavení si menšiu rolu zahral aj poslanec parlamentu Lajos Ladányi.

Do skupiny tradičného dedinského divadelníctva patrili aj Jelčania, ktorí po hre Hyppolit, majordomus priviezli americkú veselohru Niekto to rád horúce; aj táto skupina prešla vážnym vývojom v posledných rokoch. Dedinskú tematiku zvolilo aj Divadlo A?! pod vedením Csilly Szabóovej z Novej Stráže, ktoré zdramatizovalo báseň Fúzy od Jánosa Aranya. V predstavení spolu účinkovali rodičia s deťmi a na rolu Juraja Szűcsa pozvali Lászlóa Nagya, člena komárňanského Jókaiho divadla.

S hercom profesionálom sme sa mohli stretnúť aj v úvodnom predstavení podujatia, v provokatívnej hre Stratená morálka. Predstavenie fiľakovského Zsákszínházu (Divadlo vo vreci), ktoré tento rok získalo aj hlavnú cenu Jókaiho dní, viacerých z nás rozrušilo. Skutočne tento svet až tak zhrubol? Máme ešte šancu na očistu? „Rozhorčím sa, teda som“ – mohli si poniektorí myslieť. Ale aj toto patrí medzi úlohy divadla.

„Najstarší“ súbor festivalu je z Nány, zúčastnil sa už prvého ročníka v Kráľovskom Chlmci, za ten čas si odniesol domov nejednu hlavnú cenu a ocenenie za rolu. Tento rok nás prekvapil závratnou veselohrou E. Labichea Vražda v ulici Maxime, kde popri zakladateľoch skupiny hrala aj nová generácia. Organizačný výbor vyznamenal režisérku – dušu súboru, Máriu Juhászovú, Cenou Károlya Micsa. S ďalšou veselohrou, Goldoniho Vejárom vystúpili na moldavskú scénu Chlmenčania, ktorí v prepise Csabu Kissa v réžii Ireny Popália Illésovej s výborným hereckým stvárnením vyčarili v moldavskej vlhkej noci frenetickú taliansku náladu.  A nezabudneme ani na jedinú estrádnu skupinu z Kráľovej nad Váhom, ktorá je tiež dávno známou na festivale a ktorá svoju inscenáciu postavila okolo facky; jednotlivé scény spájal krásny spev Anikó Szécsényiovej.

A zas mladý košický KGSzT v réžii Andrey Bodonovej priniesol Mrožkovu absurdnú hru Vdovy, s nezabudnuteľnými hereckými výkonmi. Vrabček (Kisveréb) z Cestíc sa pokúsil o sprístupnenie hry Júliusa Barč-Ivana, napísanej v štyridsiatych rokoch a vtedy aj zakázanej, Mastný hrniec s menším šťastím, kým NEFISZ zo Zemianskej Olče naservíroval od klasika Jánosa Aranya Toldiho so svojským mladistvým uhlom pohľadu.

Porota hlavnú cenu udelila košickému súboru KGSzT a cenu za najlepšiu réžiu dostala Andrea Bodonová. Cenu za výkon dostali divadlo És?! (A?!) z Novej Stráže a medzibodrožský divadelný súbor z Kráľovského Chlmca, zatiaľ čo cenu spoločenskej poroty udelili NEFISZ-u zo Zemianskej Olče a Péterovi Tancsákovi (Kráľovský Chlmec). Za najlepšiu mužskú rolu bol ocenený Lajos Gyepes (Klasov), a cenu za najlepšiu ženskú rolu dostali tri košické vdovy (Eva Szűcsová, Ildikó Kanócová a Júlia Capová). Cenu najsľubnejšieho talentu, ktorú tohto roku pomenovali po Péterovi Némethovi, uctievajúc pamiatku ich tragicky zosnulého herca, získala Andrea Körmöndiová z Kráľovského Chlmca.

Ani tento rok nemohol zostať festival bez tradičnej výstavy ozdobných tekvíc a výstavy minuloročných fotografií Attilu Gecseho. K tomu sa pripojil workshop pod vedením Csilly Szabóovej a Nelly Váradyovej, ktorý mal veľký úspech a dúfame, že bude mať pokračovanie. A vyšli aj festivalové noviny Lakoma (Hostina) v edícii Zsuzsanny Kozsárovej; a odborné diskusie sa uskutočnili – čo je inde už nepredstaviteľné – pred plnou sálou.

„Lásku a priateľstvo známych i neznámych, teplo spolupatričnosti som cítila vždy a všade. V kultúrnom dome, v Csemadoku, v redakcii, ale i na mieste obedov a večerí. Aké je dobré byť tu. Skutočne by tento festival mohol trvať dlhšie,“ zhrnula svoje zážitky šéfredaktorka Lakomy Zsuzsanna Kozsárová. Festival našťastie bude aj nabudúce.

János Juhász Dósa

Javisko 1/2010